Mám takého šéfa, akého si zaslúžim

So svojím šéfom je spokojný len málokto. Podľa svetových prieskumov agentúry Forsa si každý štvrtý človek želá iného šéfa. V rámci objektivity rozhovoru sme sa rozhodli nechať jeho "aktérov" v anonymite. Chceli sme, aby otázky, ktoré sme pokladali priamo "na telo", boli zodpovedané čo najúprimnejšie. Slabinou slovenských firiem je, že sa ľudia boja povedať svoj názor, a to nielen podriadení, ktorí majú strach o svoju prácu, ale veľakrát aj šéfovia. Všeobecným javom je, že sa ľudia o firme a vzťahoch v nej aj pred sebou boja vôbec niečo povedať.

Alena (32 rokov) nastúpila do jednej stredne veľkej firmy na post asistentky generálneho riaditeľa pred piatimi rokmi. Absolvovala vysokú školu a ovláda dva svetové jazyky.

Aké boli vaše prvé skúsenosti s vaším súčasným šéfom?

Trvalo nám takmer rok, než sme sa zžili. Nešlo o žiadne vážnejšie rozpory alebo problémy, len sme potrebovali čas, aby sme sa lepšie spoznali a vedeli, čo jeden od druhého môžeme očakávať.

Ako svojho nadriadeného hodnotíte dnes, po piatich rokoch spolupráce?

Dnes sme skvele zohraný tím. Za tie roky poznám svojho šéfa naozaj dobre. Je vždy ochotný vypočuť svojich podriadených, ešte nikdy sa nestalo, že by niekoho odmietol, hoci viem, ako je jeho čas drahý. Náš vzťah je založený na vzájomnej dôvere a snažím sa jeho dôveru nesklamať. Veľmi ho obdivujem a snažím sa od neho v mnohom naučiť. Vo svojom zamestnaní som veľmi spokojná, so svojím šéfom tiež, takže som ani o zmene zamestnania nepremýšľala.

A čo negatívne vlastnosti?

Keď je v časovom prese má tendenciu byť cholerický. Spočiatku našej spolupráce som sa z jeho prvého záchvatu zúrivosti nemohla dlho spamätať. Keď sa to stalo druhýkrát, požiadala som ho nasledujúci deň o rozhovor a pokojným hlasom, ale pekne zreteľne som mu povedala, že si takéto správanie nechcem nechať páčiť, že si starostlivo plním svoje pracovné úlohy a ak si na mne bude vypúšťať svoj hnev, tak sa môže poobzerať po novej asistentke. Od toho času si občas vylieva svoju zlosť na kancelárskom vybavení a ja mám pokoj. Úlohou každej asistentky je odhadnúť atmosféru a náladu svojho šéfa, čo sa mi darí a keď je v časovom prese, nenútim ho riešiť záležitosti hneď. Naopak sa snažím pôsobiť pokojne a zlepšiť mu náladu. Spočiatku mi dalo veľa práce presvedčiť kolegov a návštevníkov, že sa nemajú obracať na večne zaneprázdneného šéfa, ale na jeho asistentku. Tým, že vediem pánovi generálnemu riaditeľovi diár, mám často lepší prehľad o jeho čase ako on.

Môžete nám ešte niečo prezradiť o svojom šéfovi?

Viete, ja zastávam názor, že človek má takého šéfa, akého si "zaslúži", alebo možno ešte inak - akého si "vychoval". Tým ale nemám na mysli snažiť sa svojho šéfa meniť. Väčšinou stačí, keď zmeníte správanie sami. Samozrejme sa nevyhneme drobným, ale niekedy aj väčším konfliktom, ale ak je človek aj trochu dobrým psychológom, čo je veľmi podstatná vlastnosť asistentiek, vie si so správaním svojho nadriadeného poradiť. Ani ja nie som stelesneným ideálom, a ako hovoria Američania "k tancu sú potrebný dva".

Môžete našim čitateľkám odporučiť, ako najlepšie vychádzať so svojím šéfom?

Na to neexistuje univerzálna odpoveď, ale radila by som každej, aby sa nesnažila na svojho šéfa "vyzrieť" alebo s ním nejako "manipulovať". Vždy sa pokúsiť držať zásady ako v osobnom, tak aj v profesionálnom živote konať otvorene, skĺbiť svoju odbornú kompetenciu a svoje nadšenie so sebavedomým vystupovaním a trochou diplomatickej obratnosti.

Podľa vás môže každý skutočne "zvládnuť" svojho šéfa?

S tým sa úplne stotožniť nemôžem. Záleží čisto na ľuďoch a ich prístupe, čo každému jednotlivcovi vyhovuje, na čo je zvyknutý a ako je ochotný a schopný sa prispôsobiť. Sú prípady, kedy sa človek môže snažiť akokoľvek a keď narazíte "na poriadneho vola", hovorí sa, že šanca je 1:10, tak je na mieste iba jedna rada nad zlato: vezmite nohy na ramená a rozhliadnite sa po novom šéfovi.