Chcela som pracovať v pracovnej dobe

Pracovala som u menšej dopravnej firmy ako asistentka. Náš kolektív bol malý a vekový priemer do 30 rokov. Prostredie skôr neformálne. Šéf bol vysokoškolák, ale do práce chodil v džínsoch alebo v ležérne športovo ladenom oblečení.

So šéfom som si tykala, ale nezneužívala som toho, mala som voči nemu rešpekt. Mala som na starosti nielen bežnú agendu ale aj vozový park a zariaďovanie všetko okolo objednávok na prenájom áut.

Práce bolo dosť, bavila ma a tešila som sa tam. Aj keď bolo vždy dosť práce, všetko som si stihla v pracovnej dobe. Občas boli situácie, v ktorých bola potreba moja prítomnosť o trochu dlhšie, než by som musela, to keď sa riešil nejaký naliehavý prípad okolo prenájmu áut. Šéf sa mi vždy ospravedlnil a snažil sa mi to vykompenzovať tak, že ma inokedy pustil skôr domov atď. Bola som tam zamestnaná cca 3 roky, ale pretože som tam nemala žiadnu možnosť kariérneho rastu a tiež preto, že výška môjho platu nebola taká, akú by som si predstavovala, začala som sa pomaly rozhliadať po novom zamestnaní.

Vďaka personálnej agentúre som dostala zaujímavé miesto s možnosťou profesijného rastu a s nástupným platom o niekoľko tisíc viac ako v predchádzajúcom mieste. Navyše ďalšie benefity. Bola som ako vo sne. Nedbala som na varovanie, keď mi personalista oznámil, že šéf, ktorému by som mala robiť asistentku, sa rozišiel v krátkej dobe s tromi asistentkami. Ani to, že mi kládli otázky, či môžem byť občas po práci dlhšie a či mám rodinu a priateľa mi neprišlo divné. Veď i v predchádzajúcom zamestnaní som občas riešila prípady po pracovnej dobe, a šéf mi to vždy vykompenzoval, takže to mi neprišlo ako nejaká prekážka.

Nastúpila som v pondelok a obliekla som si nohavicový kostým. Bola akurát zima, mrzlo až trešťalo, a tak som si nechcela brať sukňu. Óha. Hneď prvé, čo mi šéf oznámil, bolo, že si nepraje, aby som do práce nosila nohavice. Že je zvykom vo firme, že asistentky nosia sukne alebo kostýmy so sukňami. Namiesto aby ma trochu povzbudil a predstavil ostatným kolegom a spolupracovníkom, poslal ma hneď pre cigarety a až sa vrátim, aby som mu urobila kávu. Nepáčilo sa mi to, ale nechcela som hneď vyvolávať konflikty. Keď som sa ho pýtala, akú kávu má rád, tak mi povedal, že jedine espreso z automatu na chodbe v inom poschodí, ako bola naša kancelária.

Chcela som, aby sme si chvíľu sadli a povedal mi, čo bude náplňou mojej práce, čo a ako by som mala presne robiť, aké sú zvyklosti a napr. aj jeho návyky - aby som nerobila niečo zle atď. Povedal mi, že dnes už na to čas nemá. Že si mám pozrieť poštu, e-maily a šanóny, aby som vedela, v čom spočíva moja práca. Bola som nešťastná. Nikto mi nepomohol a ja som si pripadala stratená. Po obede zmizol, podľa športovej tašky, ktorú si bral so sebou som vytušila, že ide niekam za športom. Vrátil sa až takmer pred koncom pracovnej doby a chcel kávu a džús. Keď už som chcela odísť, povedal mi, že by na mňa teraz mal čas, či chcem vedieť niečo o svojej práci svojej a celej firmy. Nechcela som hneď prvý deň robiť nepríjemnosti, a tak som mu kývla, veď aspoň sa dozviem, čo mám zajtra od rána robiť.

Vzala som si poznámkový blok na zapísanie informácií. Miesto pokynov k mojej práci sa mi ale dostalo prednášky o tom, čím všetkým sa naša firma zaoberá, aké sú jej výsledky za posledných niekoľko rokov, koľko máme zamestnancov, koľko je zamestnancov v našej pobočke, ako je dôležité byť lojálni k firme a ako si mám vážiť toho, že môžem byť súčasťou tohto tímu. Keď som ho chcela prerušiť, aby som sa spýtala, v čom presne bude spočívať moja práca, čo mám robiť ráno, čo popoludní, a čo je urgentné a čo nie, aby mi poradil, čo mám hovoriť do telefónu a zoznámil ma so zvyklosťami firmy a zamestnancov, povedal mi, že ešte neskončil a pokračoval v prednáške o vývoze tovaru a o minuloročnom úspechu na zahraničných trhoch. Jeho prednáška trvala takmer hodinu a potom mu zazvonil telefón on ho vzal, rukou ma pokynul, nech odídem z kancelárie preč.

Odišla som domov a keď sa ma priateľ pýtal, čo a ako v práci, rozplakala som sa. Ďalšie dni to bolo podobné. Zašla som za asistentkou z inej kancelárie a požiadala ju o radu. Ta ma trochu zasvätila do mojej práce, ale rovno ma poľutovala, že mi nezávidí toho môjho šéfa. Je to vraj odborník a vo svojej oblasti perfektný obchodník. Má výborné výsledky a je neskutočne vzdelaný a inteligentný. Preto si ho firma drží, ale v otázkach medziľudských vzťahov je vraj neznesiteľný. Rozviedol sa a nemá nikoho, preto sa domov neponáhľa.
Celý týždeň som sa snažila zažiť si pracovný postup a vybavovanie svojej agendy, ale nemala som to s kým konzultovať. Šéf si ma pravidelne pred koncom pracovnej doby zavolal, nechal si priniesť kávu (tú z automatu na inom poschodí) a pýtal sa ma, či som už urobila to a poslala ono. Každý deň ma takto zdržiaval o takmer hodinu dlhšie v práci. Nič dôležitého nepotreboval, len ma zámerne zdržiaval. Ku koncu týždňa som to už nevydržala. Ukončila som pracovný pomer. Oznámila som to aj personálnej agentúre i s pripomienkami - pre prípadnú ďalšiu uchádzačku na toto miesto. Vďaka tejto skúsenosti sa nabudúce zameriam nielen na informácie o výške platu a iných výhodách, ale v prvom rade budem chcieť pokiaľ možno čo najviac informácií o svojom budúcom šéfovi.

Autor: Alice 28 rokov