Môj taliansky šéf

Bolo mi 24 rokov, bolo to tesne po roku 1990 a začínali k nám prenikať zahraničné firmy a s nimi aj cudzinci - majitelia firiem, alebo manažéri vyslaní domovskú firmou. Pracovala som v malej cestovnej kancelárii a hovorila som taliansky.

Firma rýchlo vznikla a rovnako rýchlo zanikla a ja som zostala bez práce. V tej dobe náš taliansky partner jazdil do Prahy a vozil sem skupiny talianskych turistov. Oslovil ma, či by som mu nechcela dohliadať na jeho skupiny, robiť pre nich asistenčnú službu v prípade, že majú nejaký problém, popr. objednať niektoré služby na poslednú chvíľu, ktoré by si zaplatili už na mieste. Ochotne som súhlasila. Bola to zaujímavá práca a mala som pomerne voľnú pracovnú dobu, pretože skupín zo začiatku toľko nejazdilo a všetku korešpondenciu a telefonáty s tým spojené som vybavovala z domova.

Časom sa ale práca rozrástla a musela som si nájsť kanceláriu. Práca ma veľmi bavila a brala som ako samozrejmosť, že som vybavovala rôzne telefonáty a "prúsery" aj po pracovnej dobe z domova. Zo začiatku som mala nadpriemerný plat oproti kolegyniam z iných cestovných kancelárií. Ony ale mali pracovnú dobu pevnú a po práci pokoj. Napriek tomu som si nesťažovala, pretože to bolo obdobie, kedy práce bolo málo, alebo žiadna a plat som mala stále dobrý.

Navyše zakaždým, keď prišiel šéf, sľuboval mi, ako mi zaplatí hodiny nadčasov za riešenie problémov a telefonáty po pracovnej dobe. Jediné, čo sa nepáčilo mne ani môjmu priateľovi, že zakaždým keď prišiel do Prahy, trávila som s ním hodiny a hodiny po rôznych obchodných stretnutiach, kde som fungovala ako tlmočníčka, ale po takýchto rokovaniach nasledovali aj pracovné večere, niekedy len večere vo dvoch - aby sme prebrali všetky problémy, ktoré sa počas doby, kedy v Čechách nebol nazhromaždili. To sa môjmu priateľovi nepáčilo a začal žiarliť, robil mi scény a dokonca aj vyhrážal rozchodom. Nemal ale vôbec prečo, pretože šéfovi som sa síce páčila a párkrát mi to aj naznačil, ale mňe sa nepáčil a mala som rada svojho priateľa. Preto som mu dala najavo, že o iný než pracovný vzťah nemám záujem a on to rešpektoval.

Zakrátko už naša firma mala niekoľko ďalších zamestnancov, pretože sa vďaka stratégii môjho šéfa a vďaka môjmu osobnému prístupu k dodávateľom i ku klientom firma rozrastala a začali sme prosperovať. Šéf jazdil do Prahy len málo. Všetko mu fungovalo, tak mohol svoje aktivity smerovať zas do iných turistických destinácií. Namiesto aby som riešila problémy s ním, musela som ich riešiť telefonicky s jeho manželkou. Ona tiež pracovala v cestovnej kancelárii a párkrát v Prahe bola. Lenže jej predstava o tom, ako sa má naša práca robiť, nezodpovedala skutočnosti a aj zvyklosti v našich končinách. Dosť často som sa ju snažila presvedčiť, že ona síce má pravdu, ale realita a prax je iná ako si to ona predstavovala z kancelárie v Taliansku. Hrala som dvojitú hru. Snažila som sa jej vyjsť v ústrety a zároveň mať dobré vzťahy s našimi dodávateľmi, od tých najviac záviselo množstvo ubytovaných skupín ...

Šéfka mala obdobie, kedy sme o nej nevedeli niekoľko mesiacov, ale potom začala "tvoriť" a dlhými telefonátmi a mailami mňa aj ostatné pracovníčky obťažovala svojimi "novými výmyslami" a novou stratégiou ... Bohužiaľ jej stratégie, hoci som sa jej to snažila rozhovoriť a vysvetliť, mali jediný efekt a to ten, že sme mali menej klientov a horšili sa nám aj vzťahy s obchodnými partnermi. Nechcela som ďalej vykonávať len jej rozkazy, o ktorých som bola presvedčená, že len prehlbujú krízu v našom podnikaní, a dávala som jej najavo, že s ňou nesúhlasím. Bohužiaľ to dopadlo tak, že mi šéf naznačil, že už nemám čo dať firme nového a že sa do budúcnosti zaobídu bez mojich služieb .. Odišla som a časom som so zadosťučinením sledovala, ako ich firma po 10 rokoch môjho vedenia pomaly ale isto upadá. Dnes je z nej nevýznamná cestovka, ktorá sotva prosperuje ... Zamestnanci sú lojálni a slepo plnia príkazy šéfa, respektíve šéfovej a tá sa pomaly vracia k štýlu práce, ktorú som jej niekoľko rokov navrhovala a do ktorej som ju smerovala. Obávam sa ale, že už sa medzi tie najlepšie nikdy nedostanú.

Autor: Jana